zpět výzbroj ruského námořnictva

Výzbroj ruského námořnictva

NAVIGACE
HOME PAGE
Diskuse
Naše inzerce

Raketový systém P-70 Ametyst

připravil Ivan Zajac

V roku 1959 boli vypísané špecifikácie na novú ponorkovú protilodnú riadenú strelu. Ako vôbec prvá na svete mala byť odpaľovaná spod hladiny mora. Mal sa tým vyriešiť hlavný problém predchádzajúcich rakiet P-6, ktorým bola nutnosť ich odpalu na hladine a dlhá doba príprav. Ponorky vyzbrojené týmito raketami totiž museli na hladine tráviť minimálne 20 min do vystrelenia prvej rakety a obyčajne ďalších 20 minút keď predávali dáta v počiatočnej fáze letu rakete ku vzdialenému cieľu. To dávalo protivníkovi veľkú šancu zničiť bezbrannú ponorku na hladine.

Nová raketa bola nazvaná P-70 Ametyst (v kóde NATO SS-N-7 Starbright) a jej tvorcom bola konštrukčná kancelária OKB-52. Veľký problém pri vývoji predstavovalo zabezpečiť funkciu pohonu pod vodou. Toto sa podarilo vyriešiť použitím až desiatich štartovacích raketových motorov. Pri štarte 4 podvodné motory dostali raketu nad hladinu, vtedy sa zapojili ďalšie 4, ktoré vyniesli raketu do potrebnej výšky a posledné 2 boli pomocné. Cestovný raketový motor 293-P na tuhé pohonné látky udelil rakete rýchlosť 0,95 M. Let samotný prebiehal vo výške 50-60 m, kvôli zníženiu zistiteľnosti. Vo vzdialenosti približne 7 km sa začalo znižovanie výšky na úroveň niekoľkých metrov. Raketa tak útočila na cieľ miernym klesavým letom. Jej maximálny dostrel bol 80 km, avšak účinný sa pohyboval len medzi 55-60 km. Vzhľadom na malý dosah, vstupné parametre cieľu rakete dodával palubný hydrolokačný systém materského plavidla, po odpálení pracovala autonómne (fire and forget) a nebol potrebný systém na prenos dát za letu či už z ponorky, alebo z prieskumných lietadiel T-16 a Tu-95 ako pri strelách P-6. Raketa bola vybavená aktívnou rádiolokačnou navádzacou hlavicou, rádiovýškomerom, autopilotom a analógovým počítačom. Po odpálení raketu navigoval autopilot do oblasti cieľa (väčšinou zoskupenie plavidiel okolo lietadlovej lode) na základe približných údajov predaných od sonarov ponorky. Po zachytení vlastnou hlavicou počítač spracovával dáta a vyberal najvhodnejší (často najväčší) cieľ. Na jeho likvidáciu slúžila konvenčná trieštivo-kumulatívna bojová časť o hmotnosti 500 kg, alebo jadrová o ekvivalente 200kT. Rakety sa odpaľovali buď jednotlivo, alebo po salvách po 2 a 4 kusy, pri maximálnom ponore ponorky 30 m, rýchlosti 5,5 uzla a stave mora 5. Skúšky začali v roku 1961 a trvali až do roku 1967. Do výzbroje bola zavedená v roku 1968. Ako prvé bolo s nimi vyzbrojených 11 ponoriek projektu 670 Skat (kód NATO - Charlie I). Celkom sa na ich palubách nachádzalo 8 rakiet v odpaľovacích šachtách pred vežou. Osamelá titanová ponorka projektu 661 Ančar (kód NATO – Papa) bola vyzbrojená desiatimi. Počas používania však vystúpili do popredia vady tejto rakety a to najmä malý dosah a pomerne nedokonalá samonavádzacia hlavica citlivá na rušenie. Preto sa nedostala do výzbroje ďalších plavidiel a jej výroba bola zastavená v prospech modernejších typov.

Typ (kód NATO) P-70 Ametyst ( SS-N-7 Starbright)
Dĺžka (m) 7
Priemer (m) 0,55
Rozpätie krídel po rozložení (m) 1,4
Štartovacia hmotnosť (kg) 2900
Maximálny dostrel (km) 80
Rýchlosť letu (M) 0,95
Výška letu (m) 50-60
Hlavica 500 kg konvenčná/ 200kT jadrová

 

Použitie

Použitá literatúra:
Okrety wojenne, Nowa Technika Wojskowa, Flota XX stulecia – Sowiecke atomove okrety podwodne Papa, Charlie, Oscar, Typhoon, Válečné lode 7
http://fas.org/sitendx.html

 


Pokud najdete v článku chyby, pište autorovi článku. Jeho jméno je uvedeno v záhlaví či na konci stránky.

V případě jiných dotazů, nápadů nebo problémů,  napište mail sem

Copyright © 2017 All Rights Reserved

Bez písemného souhlasu autorů není dovoleno využívat zveřejněné informace ke komerčním účelům.


Naše další stránky: Agile Factory | Experio | Beatles