zpět výzbroj ruského námořnictva

Výzbroj ruského námořnictva

NAVIGACE
HOME PAGE
Diskuse
Naše inzerce

Raketový systém 3M-80 Moskit

připravil Ivan Zajac

Na vývoj protilodných rakiet v Sovietskom zväze mala prakticky od počiatku monopol kancelária OKB-52. Všetky novšie modely sa od seba líšili čoraz vyššími výkonmi, ale k tomu patrične rástli ich rozmery a hmotnosť. Najnovšie rakety P-500 Bazalt už boli natoľko veľké, že ich na svojich palubách niesť iba raketonosné križníky a lietadlové lode. Určitú výnimku predstavovali len P-120 Malachit, ktorých pomerne malá hmotnosť (v porovnaní s P-500), umožnila inštaláciu na menšie lode, ako napríklad korvety. V krátko po ich zavedení do výzbroje sa však na plavidlá štátov NATO začali montovať protilodné strely MM-38 Exocet, ktoré rovnaké výkony dosahovali pri štvrtinových rozmeroch. Aj relatívne malé lode tak mohli disponovať rovnakou, alebo väčšou palebnou silou ako veľké korvety projektu 1234 (kód NATO Nanuchka). Druhý a podstatne väčší problém bolo prekonanie nového integrovaného zbraňového systému Aegis, ktorý prechádzal v tej dobe prvými skúškami. Jeho protilietadlová vetva pozostávala z plošných radarov s elektronickým vychyľovaním paprskov AN/ SPY-1, z moderného počítačového riadiaceho centra, z modernizovaných rakiet Standard SM-1/2 a z hlavňového protiraketového kompletu Mk.15 Phalanx. Hlavnou úlohou tohoto systému bola priestorová ochrana celých zväzov lodí NATO v pred lietadlami a protilodnými raketami ako napr. P-6/500. Veľké rozmery týchto rakiet zvyšovali zistiteľnosť a poskytovali obranným prostriedkom veľký cieľ. Určitú ochranu im poskytovala jedine vysoká preletová rýchlosť M1,3-2 a nízka výška letu vo finálnej fáze útoku, ktorá znižovala reakčný čas systému Aegis. Menšia P-120 síce bola horšie detekovatelná, na druhej strane to však vyvažovala nižšia rýchlosť M0,9. So zavedením plavidiel so systémom Aegis do služby, by tak vyvstal veľký problém, ako prekonať vylepšenú obranu západných námorných uskupení. Vývoj novej generácie protilodných rakiet na seba nenechal dlho čakať. Kancelária OKB-52 pod vedením Čelomeja pokračovala v evolúcii P-500 a vznikol raketový systém P-700 Granit. Vyznačoval sa rýchlosťou zvýšenou na M2,5, zníženou výškou letu a novým flexibilným letovým režimom, ktorý umožňoval vykonávať úhybné manévre, pružne meniť výšku a smer útoku. Daň za tieto vylepšenia predstavovalo ďalšie zväčšenie rozmerov. Menšie jednotky v tej dobe mohli byť vyzbrojené jedine modernizovanou verziou starej rakety P-15 – P-20/22 a raketami P-120.

Keďže OKB-52 bola v tej dobe vyťažená vývojom systémov P-700, P-1000 Vulkan a leteckej strely 3M-25 Meteoryt, bola konštrukcia novej rakety pridelená kancelárii Raduga a hlavný konštruktér nového systému sa stal prof. Igor S. Seleznijov. Prvým krokom pri vývoji sa stala hĺbková analýza možností systému Aegis, zameraná na dosah, rýchlosť spracovania dát a reakčný čas, na základe údajov získaných so špionáže. Ďalej sa vzali v úvahu kinematické charakteristiky protilietadlovej rakety Standard SM-2 ako akcelerácia, minimálny dosah a maximálne dovolené preťaženie. Po vyhodnotení konštruktéri dospeli k záveru, že systém Aegis je takmer vždy schopný raketu zachytiť v určitej vzdialenosti a viesť na ňu streľbu raketami Standard. Hlavnou konštrukčnou úlohou sa tak stala nízka výška letu tesne nad hladinou mora (sea-skiming), ktorá znižovala vzdialenosť zistiteľnosti a vysoká rýchlosť, ktorá umožnila prekonať nebezpečnú zónu dosahu rakiet Standard skôr, ako ich navádzací systém stihol vyhodnotiť a zamerať cieľ a naprogramovať raketu a previesť odpal. Po preniknutí pod minimálny dosah rakiet Standard jedinou obranou lode ostávali systémy poslednej záchrany CIWS (Close In Weapons System) Mk.15 Phalanx. Na sťaženie úlohy týmto systémom však raketa mohla prudko manévrovať. Vývoj rakety sa začal v polovici sedemdesiatych rokov pod označením P-100, ale známejšia je ako 3M-80 Moskit (SS-N-22 Sunburn). Jeho výsledkom sa stala pomerne veľká raketa o hmotnosti 4150 kg, s fenomenálnymi výkonmi. Na dosiahnutie vysokej letovej rýchlosti M2,5 slúži náporový motor, do rýchlosti potrebnej na zabezpečenie jeho fungovania, ho urýchľuje štartový raketový motor na tuhé pohonné látky. Navádzacia hlavica je zložená z rádiolokátora ,ktorý môže pracovať aj v pasívnom móde a inerciálneho navigačného systému. Radar sa vyznačuje vysokou odolnosťou voči aktívnemu elektronickému rušeniu. Po odpálení letí raketa vo výške 20m riadená inerciálnym navigačným systémom, vo vzdialenosti približne 50km od protivníka prvý raz aktivuje navádzaciu hlavicu a po zachytení cieľa vlastným radarom klesne na 7m a pokračuje v pasívnom móde. Ďalšie zapnutie radaru nastáva až v bezprostrednej blízkosti cieľa (aby sa zbytočne neprezradzovala vlastnými rádiovými emisiami), na prevedenie ostatných korektúr letu. Posledných 5-7 kilometrov letu môže raketa vykonávať úhybné manévre až do preťaženia 15G, buď podľa zadaného programu, alebo náhodne. V prípade veľmi silného rušeniu sa môže hlavica prepnúť na pasívny mód a navádzať sa na zdroj rušenia. Na elimináciu cieľa slúži konvenčná kumulatívno-trieštivá hlavica o hmotnosti 300kg, alebo jadrová o ekvivalente 200kT. Profil letu bol navrhnutý tak, aby letela nezistená až do vzdialenosti rádiového horizontu okolo 18-27 km, keď by protivníkovi ostávalo na reakciu len asi 25-35 sekúnd času ( pri podzvukových strelách to bolo okolo 120-150 sec). Tak krátky čas prakticky vylučuje použitie rádioelektronického rušenia a ako jediná obrana napadnutej lodi ostávajú rakety a systémy CIWS. Protilietadlové rakety Standard SM-2 block II, ktoré v tej dobe tvorili hlavnú výzbroj križníkov triedy Ticonderoga so systémom Aegis, neboli optimalizované na postihovanie malých, nízko a extrémne rýchlo letiacich cieľov. Aj v prípade úspešného zásahu rakety systémom CIWS a jej likvidácii, by vysoká rýchlosť udelila časti zostatkov a črepín dostatok kinetickej energie, aby pokračovali v lete pôvodným smerom a spôsobili napadnutej lodi určité škody (efektívny dosah systému Phalanx je len 1-1,5km). Pri streľbe na veľké vzdialenosti, mimo dosah palubných senzorov nosiča, dodával informácie o cieli vrtuľník Ka-27. Raketový systém bol oficiálne zavedený do výzbroje v roku 1983. Prvými nim vyzbrojenými loďami sa stali raketonosné torpédoborce projektu 956 Saryč (Sovremenny). Dve skupiny odpaľovacích kontajnerov po 4 rakety sú umiestnené na úrovni prednej nadstavby. Celkom 17 jednotiek tejto triedy vošlo do výzbroje sovietskeho a 2 do čínskeho námorníctva. Z menších plavidiel nieslo 16 korviet projektu 1241.1MP (Tarantul III) 4 rakety a dva katamarany projektu 1239 Sivuč (Dergach) 8 kusov. Rovnakým počtom disponuje aj torpédoborec Admiral Čabanenko projektu 1155.1 Fregat II (Udaloy II). Experimentálny útočný ekranoplán projektu 903 Luň ich mal šesť.

Po rozpade Sovietskeho zväzu boli tieto výkonné rakety uvolnené na export. Pôvodne mali byť inštalované na indické torpédoborce triedy Delhi, nakoniec sa však od týchto plánov opustilo a ich miesto zaujalo 16 rakiet 3M-60 Uran. Jediným zahraničným krajom, ktorý ich prijal do výzbroje spolu s torpédoborcami projektu 956 sa nakoniec stala Čína. Vývoj rakety pokračoval a vznikla modernizovaná verzia 3M-80M Moskit M. Disponuje vylepšenou navádzacou hlavicou a väčšou zásobou paliva, čo umožnilo zväčšiť dolet na 160 km. Výhradne pre export je určená letecká verzia rakety. Pri odpálení z malej výšky jej dolet dosahuje 160 km, z veľkej až 250 km a pri použití podtrupovej prídavnej nádrže by sa mohol zväčšiť o ďalších 40-50km. Na rozličných aerosalónoch sa síce vystavuje v zavesená pod Su-27K (Su-33) a Su-27IB (Su-34), ale rádiolokátory týchto strojov nie sú prispôsobené do spolupráce z jej hlavicou a doteraz nebol prevedený jediný skúšobný odpal. V tvrdej konkurencii nových striel 3M-54 Klub a 3M-55 Oniks je veľmi pravdepodobné, že sa 3M-80 ďalej nerozšíri.

Ešte dnes táto 20 ročná strela v predstavuje veľkú hrozbu pre hladinové lode. V dobe jej zavedenia do výzbroje proti nej prakticky neexistovala účinná protizbraň, ako dokazujú skúsenosti z HMS Sheffield a USS Stark, kde i bežné podzvukové protilodné strely predstavovali veľký problém. Postupne, v priebehu osemdesiatych rokov ako sa zvyšovali počty lodí vyzbrojených systémom Aegis, spolu sa zavádzaním nových systémov CIWS Goalkeeper a Fast-Forty so zväčšeným účinným dosahom, sa postupne zlepšovali možnosti obrany námorných uskupení NATO. Ani tieto systémy však zďaleka neposkytovali 100% ochranu pred jej útokom. V deväťdesiatych rokoch sa situácia značne zlepšila, keď sa objavili protiraketové komplety RAM, Barak a vylepšené verzie rakiet Standard SM-2 block IIIA/IIIB, spolu s upravenými variantami systému Aegis so zníženou reakčnou dobou. Skutočne účinnú zbraň proti 3M-80 však asi predstavujú až najnovšie protiraketové komplety s raketami Aster 15 a ESSM (Evolved Sea Sparrow Missile). Moskit však bude naďalej predstavovať veľkú hrozbu pre plavidlá bez týchto obranných prostriedkov, ktoré však už budú navyše musieť čeliť novej generácii protilodných rakiet 3M-54 a 3M-55.

Označenie sovietske

(kód NATO)

3M-80 Moskit

(SS-N-22 Sunburn)

3M-80M Moskit M

(SS-N-22 Sunburn)

Štartová hmotnosť (kg)

4150

4500

Dĺžka (m)

9,385

9,7

Rozpätie krídla (m)

2,1

2,1

Priemer (m)

1,3

1,3

Dolet (km)

120

160

Maximálna rýchlosť (M)

2,5

2,5

Hlavica

300kg konvečná/ jadrová 200kT

Použitie

 

Použitá literatúra:
Okrety wojenne, Nowa Technika Wojskowa, Válečné lode 7, ATM, L+K
V.Kodeš / L.Popelínský – Strelecká a raketová výzbroj letadel
http://fas.org/sitendx.html
http://www.wonderland.org.nz

 


Pokud najdete v článku chyby, pište autorovi článku. Jeho jméno je uvedeno v záhlaví či na konci stránky.

V případě jiných dotazů, nápadů nebo problémů,  napište mail sem

Copyright © 2017 All Rights Reserved

Bez písemného souhlasu autorů není dovoleno využívat zveřejněné informace ke komerčním účelům.


Naše další stránky: Agile Factory | Experio | Beatles