NAVIGACE

Prepad zajateckého tábora Son Taj

připravil Tomáš Beňuš

Cieľ operácie – zajatecký tábor Son Taj (Zdroj: www.wikipedia.org)

Úvod

21. novembra 1970 vykonali americké jednotky jednu z najodvážnejších operácií vojny vo Vietname. Prepad zajateckého tábora Son Taj, v ktorom malo byť väznených niekoľko desiatok amerických vojnových zajatcov^[1], bol vyvrcholením niekoľkomesačného plánovania a výcviku.

Bojové uskupenie zorganizované špeciálne pre túto misiu z radov všetkých zložiek americkej armády bolo pod velením brigádneho generála Leroy J. Manora z amerického letectva a plukovníka Arthur D. “Býka“ Simonsa z americkej armády. Smelého útoku sa zúčastnilo 56 vybraných dobrovoľníkov z radov amerických špeciálnych jednotiek. Ich cieľom bolo oslobodiť 61^[2] zajatcov, ktorí sa mali v tábore nachádzať. Rozhodne nešlo o úlohu ľahkú. Tábor sa nachádzal zhruba tridsaťsedem kilometrov od hlavného mesta Severného Vietnamu Hanoja, a len osem kilometrov od základne severovietnamskej armády, kde sídlilo 12 000 vojakov.

Misia síce nedosiahla svoj cieľ, no či šlo o úspešnú misiu alebo nie rozhoduje uhol pohľadu. Z technického hľadiska šlo o perfektne zvládnutú operáciu. Žiaľ, rozviedke unikol fakt, že zajatci boli pred útokom prevezení na iné miesto, takže veľká časť verejnosti dodnes vníma operáciu ako neúspešnú.

Príčiny a ciele operácie

Vo vietnamskom zajatí bol aj John McCain, ktorý sa v roku 2008 uchádzal o post amerického prezidenta.
Fotka z roku 1973 zachytáva McCaina krátko po návrate z Vietnamu (Zdroj: www.wikipedia.org)

Snaha oslobodiť zajatých vojakov je prirodzeným cieľom veliteľov, a až na nepočetné výnimky bola ich oslobodeniu venovaná náležitá pozornosť v každom konflikte. Samozrejme, rovnako tomu bolo aj v prípade vojny vo Vietname. No Vietnamci si (relatívne malú) skupinku zajatcov z radov amerických ozbrojených síl veľmi dobre strážili, prevažne v hĺbke severovietnamského územia.
To ale neodradilo amerických plánovačov od tejto odvážnej misie. Okrem snahy zachrániť svojich spolubojovníkov by takáto misia mala obrovský psychologický efekt, či už na domácej scéne, v radoch vojsk, ale aj u nepriateľa. Navyše, podľa informácií ktoré získali spravodajci, nemali americkí zajatci svoj život vôbec ľahký. Okrem mučenia museli zajatci počítať s biednou stravou a nedostačujúcou zdravotnou starostlivosťou, čo viedlo k úplne zbytočným úmrtiam.

V Paríži prebiehali sporadické rokovania so severovietnamskými predstaviteľmi, no neviedli k žiadnym veľkým úspechom. Severovietnami dokonca budili dojem, že po žiadnej dohode netúžia. Odhadovalo sa, že v zajatí je okolo 500^[3] Američanov, z veľkej časti zostrelených pilotov. Po dvoch rokoch si už Američania nemohli dovoliť ďalej čakať, a začali pripravovať operáciu na záchranu zajatcov. Ešte za čias 2. svetovej vojny by šlo o operáciu, o ktorej by rozhodoval generál na úrovni divízie či zboru, no v tomto prípade šlo o operáciu, o ktorú sa zaujímali tie najvyššie kruhy (patril sem aj poradca prezidenta Nixona pre národnú bezpečnosť Henry Kissinger, ktorý sa aktívne zapájal do procesu plánovania).

Zapojené jednotky

Záber skupiny Blueboy na palube HH-3E krátko pred odletom (Zdroj: www.wikipedia.org)

Aj napriek tomu, že USA mali k dispozícii veliteľstvo špeciálnych jednotiek, s plánovaním prepadu sa začalo v podstate na zelenej lúke. Jedným zo základným pravidiel pri plánovaní bola minimalizácia počtu zainteresovaných osôb, a toto pravidlo sa prejavovalo v celej hierarchii. Samotný tím plánovačov bol obmedzený na 26 osôb^[4].
Ďalšou fázou bol výber mužov, ktorí mali tvoriť útočný oddiel. Plukovník Simons preto zavítal na základňu Fort Bragg, ktorá je známa ako domov amerických špeciálnych jednotiek (Zelené barety)^[5]. Prišiel so žiadosťou o stovku dobrovoľníkov na misiu, o ktorej samozrejme veľa povedať nemohol. Aj tak sa ale prihlásilo okolo päťsto záujemcov, a každý jeden z nich podstúpil osobný pohovor. Rozhodne bolo z čoho vyberať, a Simons so svojimi kolegami si nakoniec vytipovali 103 adeptov, s ktorými sa pustili do výcviku.

Konečnú zostavu tvorilo 56 mužov rozdelených do troch tímov. Útočná skupina Blueboy tvorilo štrnásť mužov. Tí mali pristáť (či presnejšie havarovať) s vrtuľníkom priamo uprostred zajateckého tábora. Ďalších dvadsaťdva mužov tvorilo skupinu  Greenleaf, pričom ich úlohou bolo poskytovať priamu podporu útočnému týmu. Posledná dvadsiatka mužov predstavovala tím Redwine, a mali na starosti udržať severovietnamských vojakov čo najďalej od tábora. Medzi vojakmi boli aj dvaja dôstojníci, ktorí boli od začiatku neoddeliteľnou súčasťou plánu. Plukovník Simons bol súčasťou tímu Greenleaf, a jeho volacie meno bolo Axle. Podplukovník Elliott “P.“ Sydnor, Jr. s volacím znakom Wildroot bol súčasťou skupiny Redwine.

Vojaci boli samozrejme na takúto náročnú misiu aj náležite vyzbrojení a vystrojení. Ich výbavu mimo iné tvorilo:

• 48 karabín CAR-15
• 2 útočné pušky M-16
• 4 granátomety M79
• 2 brokovnice
• 4 guľomety M60
• 51 pištolí
• 15 mín Claymore
• 11 náloží
• 213 ručných granátov

Okrem toho mali vojaci k dispozícii nožnice na drôt, závitorezy, sekery, reťazové píly, páčidlá, laná, osvetlenie a kopu iného vybavenia, pričom nemalú časť z neho si zháňali sami. Na svoju dobu mali vojaci pozoruhodne dobré komunikačné vybavenie. K dispozícii bolo 58 rádiostaníc AUF-AM a 34 VHF-FM. K tomu každý jeden vojak mal pre najhoršie prípady vlastné núdzové rádio. Dnes by sme sa takému vybaveniu nečudovali, no pred štyridsiatimi rokmi bola situácia úplne iná.

USS Ranger, súčasť task Force 77, ktorá zabezpečovala letecké operácie, ktorých cieľom bolo zmiasť nepriateľskú PVO (Zdroj: www.wikipedia.org)

Pohľad na letecké jednotky zpojené do záchrany názorne ukazuje, o akú rozsiahlu a komplexnú operáciu šlo. Dohromady vzlietlo do vzduchu 116 lietadiel, pričom 59 bolo zo stavov amerického námorníctva, a zvyšných 57 z amerického letectva. Avšak väčšina lietadiel nebola zapojená priamo do operácií v okolí tábora. Súčasťou plánu bola totiž séria krycích náletov, ktoré mali odlákať nepriateľovu pozornosť mimo skutočný cieľ. Americké námorníctvo nasadilo lietadlá z troch lietadlových lodí z Účelového uskupenia 77^[6] operujúceho v Tonkinskom zálive. Útoku na tábor Son Taj sa priamo zúčastnilo “len“ 28 lietadiel, pričom ich posádku tvorilo dohromady 92 mužov. Na záver je ešte nutné spomenúť päticu lietadiel ktoré sa nepriamo zapojili do útoku. Elektronický boj mali na starosti jeden stroj EC-135 s dvojicou strojov EC-130E. Úlohu AWACS^[7] plnil stroj EC-121T, a zabezpečenie neustáleho rádiového spojenia podporovalo jedno lietadlo typu RC-135M.

K dispozícii boli dve lietadlá C-130(I) Combat Talon. Tie zabezpečovali navigáciu, velenie a osvetlenie cieľov. Boli vybavené senzormi FLIR^[8], vďaka ktorým mohli aj v noci viesť útočné jednotky. Jeden stroj zabezpečoval navigáciu pre vrtuľníky z výsadkom (Cherry 01), zatiaľčo druhý pre lietadlá A-1 Skyraider (Cherry 02) zabezpečujúce blízku leteckú podporu a elektronický boj[9]. Šlo o osvedčenú taktiku amerických špeciálnych jednotiek, ktorú v priebehu 60. – tych rokov podnikli viacero špeciálnych operácií v “horúcich“ oblastiach za využitia vrtuľníkov HH-53 a s krytím lietadiel A-1. Lietadlá a vrtuľníky museli kvôli rozdielnej letovej rýchlosti letieť zvlášť, čo je aj dôvodom nasadenia dvojice navádzacích lietadiel. Posádky oboch strojov boli vycvičené pre obe varianty nasadenia, jediným obmedzením bola potreba vrtuľníkovej letky na navádzacie lietadlo s funkčnými všetkymi motormi.

Z vrtuľníkov bol nasadený jeden stroj HH-3E Jolly Green, ktorý mal na palube prepadové komando, a päť vrtuľníkov HH-53C Super Jolly. Dva z nich viezli útočný tým, jeden poskytoval vzdušnú podporu, a zvyšné dva mali odviesť zajatcov. K dispozícii bola ešte desiatka strojov F-4D Phantom, ktorá mala odraziť prípadné útoky severovietnmských stíhačiek, a pätica F-105G Wild Wessel, ktorých úlohou bolo potlačenie činnosti nepriateľskej PVO.

Viacero členov leteckých posádok bolo stiahnutých priamo z Juhovýchodnej Ázie, takže mali skúsenosti s tamojším prostredím. Posádky C-130 boli prevelené z Nemecka a Severnej Karolíny. Novozformovanú jednotku tvorilo 103 príslušníkov armády USA, a 116 príslušníkov amerického letectva, teda dohromady 219 príslušníkov ozbrojených síl. Oficiálny názov jednotky bol nenápadný – Joint Contingency Task Group (JCTG). Za zmienku ešte stojí fakt, že žiaden príslušník jednotky nepoberal počas plnenia úlohy zvýšený plat, ani nebol nijak inak zvýhodňovaný.

Letecká technika priamo zapojená do záchrannej operácie

Plánovanie a prípravy

Počiatok plánovania tejto operácie možno datovať k 9. máju 1970. Výzvedná jednotka amerického letectva vykonávajúca prieskumné lety nad Severným Vietnamom analyzovala zábery z okolia Son Taj. Po zozbieraní všetkých spravodajských informácií došla rozviedka k záveru, že zhruba od konca roku 1968 sa v Son Taj nachádza zajatecký tábor, v ktorom je väznených okolo 55 zajatcov, pričom prinajmenšom šesť z nich potrebovalo pomoc. S tým, že im ju poskytnú Vietnamci sa počítať nedalo...
25. mája sa dôstojníci rozviedky stretli v Pentagone s brigádnym generálom Donaldom D. Blackburnom^[11]. Oboznámili ho so svojimi zisteniami, a ten prejavil o misiu veľký záujem. Blackburn podliehal priamo náčelníkovi generálneho štábu americkej armády^[12]. V tej dobe pôsobil v tejto funkcii generál Earle G. Wheeler. Blackburn sa s ním stretol ešte v ten istý deň, aby mu odporučil záchrannú operáciu.

Wheelerovi bolo jasné, že podobná operácia v hĺbke nepriateľského územia je skutočnou výzvou, a preto bolo najprv nutné zvážiť, či tak vysoké riziko stojí za to. Bolo zostavený pätnásťčlenný tým, ktorý mal o veci rozhodnúť. Skupina bola pomenovaná Polárny kruh^[13], a mimo iné v nej bol aj muž, ktorý neskôr pilotoval vrtuľník s prepadovým komandom. Nakoniec padlo rozhodnutie operáciu povoliť. Avšak bola zamietnutá žiadosť generála Blackburna, aby misiu osobne viedol. Ten preto vymenoval 13. júla za veliteľa misie plukovníka americkej armády Arthura D. Simonsa. Ako už bolo spomenuté, ten nestrácal čas, a začal zháňať vhodných dobrovoľníkov. Keď ich mal, novovzniknutá jednotka začala cvičiť vo svojom novom domove – leteckej základni Eglin na Floride. Väčšina výcviku prebiehala v priestoroch Eglin Auxiliary Number 3, prezývaných Duke field.

Letecká základňa Eglin (Zdroj: www.wikipedia.org)

Ďalšia fáza (označovaná ako Ivory Coast) začala 8. augusta 1970. Novomenovaný náčelník generálneho štábu admirál Thomas H. Moorer v tento deň menoval generála Manora a plukovníka Simonsa za veliteľov útoku. V tejto fáze príprav bola aktívna dvadsaťšesť (podľa niektorých zdrojov dvadsaťsedem) členná skupina plánovačov, pričom jedenásť členov z tejto skupiny pôsobilo aj v Polárnom kruhu.
Zvolenie vhodného dátumu bolo jednou z najdôležitejších úloh. Vzhľadom na to, že možnosti navigácie a prevádzky leteckej techniky v ťažkých podmienkach (dážď, silný vietor, nízka viditeľnosť atď.) neboli na takej úrovni ako dnes, dobré letové podmienky boli základnou požiadavkou. Okrem pokojného počasia sa vyžadovala aj dobrá viditeľnosť. V praxi to znamenalo, že štvrtina Mesiaca mala byť 35° nad horizontom pre optimálnu viditeľnosť. Po zohľadnení týchto požiadaviek sa naskytli dve možné “okná“, počas ktorých mohla byť operácia vykonaná, a síce medzi 18. - 25. októbrom, resp. v novembri v rovnakých dňoch.

Príslušníci špeciálnych jednotiek sa na svoju misiu pripravovali naozaj zodpovedne. Dokonca bola postavená aj presná replika zajateckého tábora (pomenovaná Barbara), na ktorej stále dookola cvičili rôzne scenáre. Utajenie bolo na takej vysokej úrovni, že Barbara bola maskovaná aj pred sovietskymi špionážnymi satelitmi, ktoré nad oblasťou prelietavali. Ani letecký personál rozhodne nezostával pozadu. Na území štátov Alabama, Georgia a Florida nalietali úctyhodných 1 054 letových hodín^[14]. Nevyhnutnou súčasťou celého plánu bol let v nízkych výškach, ktorému sa venovala zvýšená pozornosť. Piloti sa museli dôverne zoznámiť so systémom FLIR, a zároveň sami prichádzali s novými nápadmi, ako túto techniku zdokonaliť.

9. septembra bol výcvik v plnom prúde, a od 17. sa cvičilo aj v noci. 28. septembra už cvičili pozemné a letecké jednotky spolu. V tento deň vykonali šesť simulovaných útokov, z toho tri v noci. Do 6. októbra prebehlo dovedna 170^[15] cvičení, či už celého útoku, alebo jeho častí. Výcvik sa pritom nezaobišiel bez ostrej streľby. Spomenutý dátum bol špecifický aj tým, že vtedy došlo k prvému nácviku kompletného útoku takpovediac od A po Z. To zahŕňalo aj päť a pol hodinový let o dĺžke 1 106 km, ktorý bol vernou kópiou toho plánovaného. Vtedy bola vyriešená aj nekonečná dilema, či bude prepadové komando letieť na vrtuľníku UH-1, alebo HH-3E. Prvý menovaný stroj bol použitý pri nácviku, no po dlhom lete v stiesnených podmienkach dostali niektorí vojaci kŕče, čo bolo samozrejme nepriateľné. Preto sa rozhodli pre priestrannejší tip HH-3E^[16].

Vrtuľník Jolly Green, ktorý sa zúčastnil aj operácie Kingpin (Zdroj: www.wikipedia.org)

Bolo otázkou času, kedy dosiahnu všetky jednotky takej úrovne úripravenosti, že miesto zdokonalovania sa budú už len “udržiavať vo forme“. Generál Manor si bol toho veľmi dobre vedomí, a preto už 24. septembra odporučil ministrovi obrany Melvinovi Lairdovi, aby bol útok vykonaný v októbrovom termíne. Smerodatné boli ale rokovania Henryho Kissingera a generála Alexandra M. Haiga[^17] z 8. októbra. Padlo rozhodnutie, aby bol termín útoku posunutý na november, nakoľko prezident Nixon v tej dobe nebol vo Washingtone, a nemohol byť so situáciou oboznámený...

Názory na toto zdôvodnenie môžu byť rôzne, no keď už vojaci dostali ďalší čas, hodlali ho naplno využiť. Pokračovali v intenzívnom výcviku, zadovážili si ďalšie vybovanie (mimo iné okuliare s nočným videním), a pokračovali v prieskume cieľovej oblasti. 5. novembra generál Manor a plukovník Simons navštívili na palube USS America viceadmirála Frederica A. Bradshara, veliteľa Task Force 77. Cieľom bolo prediskutovať detaily plánovaných diverzných náletov, ktoré mali odpútať pozornosť Severovietnamcov. Situácia bola komplikovaná platnými rozkazmi, ktoré obmedzovali možnosti leteckých útokov. Tým sa vojenský význam náletov skutočne obmedzil len na oklamanie nepriateľa. Okrem toho námorníctvo malo zabezpečiť operácie typu SAR^[18].

Nasledoval presun do Juhovýchodnej Ázie, na ktorý došlo medzi 10. a 18. novembrom. Novým domovom JCTG sa stala letecká základňa thajského letectva Takhli. 10. pristáli lietadlá MC-130, a o niekoľko dní priletela štvorica veľkokapacitných C-130. Okrem tejto základne využívalo americké letectvo ďalšie základne na území Thajska: Korat (lietadlá F-105), Ubon (F-4), Nakhon Phanom (A-1E) a Utapao (tankery KC-135). Nasledovalo štúdium počasia, ktoré neprinieslo žiadne dobré správy. 18. novembra tajfún Patsy zasiahol Filipiny, a smeroval priamo na Hanoj, teda do bojovej zóny. To značne obmedzilo možnosti leteckých operácií. Po 21. movembri sa teda so žiadnymi leteckými operáciami nad Severným Vietnamom počítať nedalo. Do poslednej misie bola operácia ohrozená. Poobede 20. novembra bol na prieskumný let vyslaný stroj RF-4C Phantom s meteorológom na palube. Dôstojník Keith Grimes^[19] nakoniec usúdil, že pred príchodom tajfúnu bude možné nad Severným Vietnamom lietať. Generál Manor ale musel posunúť plán útoku o 24 hodín dopredu. Vojaci v Thajsku sa nakoniec dočkali tzv. Red rocket – správy z Bieleho domu, ktorá dávala súhlas s vykonaním misie.

Útok

20. novembra 1970 o 22:00 začali postupne vzlietať lietadlá z piatich leteckých základní na území Thajska, a jednej v Južnom Vietname. Podľa plánu o 22:25 odštartoval aj Combat Talon s volacím znakom Cherry 02, ktorý mal sprevádzať letku lietadiel Skyraider. Avšak druhý Combat Talon, Cherry 01, mal problémy. Kvôli problémom s motorom vzlietol až o 23:18, teda o 23 minút neskôr, než bolo plánované. Posádka musela upraviť letový plán, aby dohnala stratu. U ostatných lietadiel sa už také závažné problémy neobjavili. 23:07 vzlietla dvojica lietajúcich tankerov HC-130P (Lime 01 a Lime 02) z letiska Udorn, a o desať minút ich nasledovala letka vrtuľníkov. Tie po dotankovaní nasledovali Lime 01, ktorý ich sprevýdzal na miesto stretnutia s Cherry 01. To dosiahli o 01:16. Okolo polnoci vzlietli aj Skyraidery, posledná časť útočnej formácie.

Stroje A-1 Skyraider na prvý pohľad pripomínajú časy 2. svetovej vojny, avšak vďaka svojim kvalitám v roli priamej leteckej podpory boli vo Vietname veľmi široko využívané (Zdroj: www.wikipedia.org)

Nasledoval let, ktorý by mohol pôsobiť nudným dojmom, no v skutočosti bol mimoriadne náročný, najmä pre navigátorov, keďže trasa pozostávala z dvanástich samostatných častí. Pritom sa museli zmestiť do vyhradeného priestoru širokého necelých desať kilometrov^[20]. V kopcovitom teréne leteli formácie vo výške približne 300 metrov. Obavy panovali najmä okolo možností  HH-3E, ktorý mal s prudkým stúpaním značné problémy. Aj letové možnosti Skyraiderov boli obmedzené kvôli ťažkému nákladu.

Obe formácie sa museli pohybovať veľmi nízkou rýchlosťou. V prípade vrtuľníkov to bolo 194 km/h, a v prípade Skyraiderov 269 km/h. To malo nepriaznivý dopad na výkony navigačných radarov na palubách lietadiel Combat Talon^[21]. Režim kopírovania terénu bol programovaný pre rýchlosť min. 300 km/h. Taktiež systém výstrahy pred terénnymi prekážkami prevzatý z prieskumných lietadiel RF-4C bol programovaný pre úplne iné rýchlosti. Problémy sa nevyhli Dopplerovmu radaru, ktorý musel využívať informácie uložené v pamäti počítača. Výkony radaru mapujúceho povrch neboli nijak drasticky obmedzené, no monotónna rozľahlá džungla neposkytovala mnoho orientačných bodov. Situáciu teda zachraňovali systémy FLIR, ktoré poskytovali informácie o pozícii riek či jazier.

Obe formácie sa z juhozápadu pomaly blížili k svojmu cieľu. Svoj let sa snažili prispôsobovať terénnym prekážkam, ktoré mali pomôcť zabrániť nepriateľovi detekovať lietadlá. Medzitým sa rozbehla ďalšia pozoruhodná operácia, ktoré mala útok podporiť. V čase 01:00 začali z palúb lietadlových lodí USS Oriskany, USS Hancock^[22] a USS Ranger vzlietať útočné lietadlá. Šlo o najrozsiahlejšiu nočnú leteckú operáciu vedenú z palúb lietadlových lodí za celú doby vojny vo Vietname. Dvadsať lietadiel A-6 Intruder a A-7 Corsair preniklo v troch smeroch do severovietnamského vzdušného priestoru, a po necelej hodine letu začali zhadzovať svetlice. Tento simulovaný útok mal upútať pozornosť Severovietnamcov. Súčasťou tohoto manévru bolo aj simulované zamínovanie Haiphongského prístavu, ktorý bol životne dôležitý pre zásobovanie Severného Vietnamu. Nad Tonkinským zálivom krúžilo ďalších 24 lietadiel pripravených pomôcť “útočným“ letkám. Akcia rozhodne nezostala bez odpovede. Celý severovietnakmský systém PVO upriamil svoju pozornosť na obranu kľúčových oblastí a čakali na prípadné ďalšie útoky.

Vo Vietname bola pre amerických pilotov nepriateľská PVO omnoho väčšou hrozbou než tomu bolo neskôr v Iraku. Jednou z jej najväčších opôr boli systémy S-75 Dvina – SA-2 Guideline (Zdroj: www.wikipedia.org)

Najhorúcejšie chvíle celého priblíženia zrejme predstavovalo trinásť minút, počas ktorých boli obe formácie v dosahu radaru včasného varovania v Na San. Našťastie preleteli bez toho, aby zalarmovali nepriateľskú PVO. Krátko na to prenikli v nadmorskej výške 150 m do údolia Červenej rieky, kde panovali výborné podmienky pre let. Nasledoval tzv. “Počiatočný bod^[23]“ vzdialený 20 km, t.j. dvanásť minút letu, od cieľa. Dve minúty za vedúcou formáciou sa nachádzali Skyraidery. Banana s prepadovým komandom sa nachádzal pri ľavom krídle vedúceho Cherry 01. Dvojica strojov HH-53 a Cherry 01 nakoniec vystúpali do výšky 460 m, a štvorica útočných vrtuľníkov sa nízkym letov približovala k zajateckému táboru.

Plán operácie (Zdroj: http://www.nationalmuseum.af.mil/shared/media/photodb/photos/071106-F-1234S-002.jpg)

V rádiu zazneli tri slová: „Alpha, Alpha, Alpha“. Tie znamenali vytúžený začiatok operácie. Z paluby Cherry 01 boli zhodené štyri svetlice, ktoré osvetlili celý tábor. Následne boli zhodené dve palety, na ktoré boli pripevnené výbušné zariadenia. Zhodili ich na juh, resp. juhovýchod, tábora s cieľom imitovať útok. Na scéne sa následne ukázal Apple 03 (HH-53C Super Jolly v role palebnej podpory), a svojimi guľometmi zaútočil na strážne veže. Na Cherry 01 čakala posledná bojová úloha – zhod dvoch napalmových náloží pre potreby navigácie Skyraiderov. Po úspešnom splnení aj tejto úlohy Cherry 01 opustil bojovú zónu a krúžil nad Laosom.

Vrtuľníky Jolly Green boli dlhé roky oporou amerických špeciálnych jednotiek (Zdroj: www.wikipedia.org)

Kvôli silnému vetru letela štvorica vrtuľníkov dobrých 140 metrov od plánovane trasy. Vedúci stroj označil za cieľ komplex, ktorý bol predtým považovaný za základnú školu, no následne podľa pozície rieky si uvedomil svoj omyl. Posádka stroja Banana (s prepadovým komandom Blueboy na palube) taktiež zmenila trasu letu, no na poslednú chvíľu si uvedomili, že niečo nie je v poriadku. Dvor, na ktorom mali pristáť (či presnejšie havarovať) bol podstatne menší, než sa odhadovalo, a okolitá vegetácia bola oproti predpokladom vyššia. No nebol čas na žiadnu diskusiu. Muselo padnúť rozhodnutie, a tak sa posádka rozhodla pristáť, aj za cenu rizika. Počas neutíchajúcej paľby zo všetkých dostupných zbraní sa vrtuľník zrútil na vytipované miesto. Stalo sa tak o 02:19. Prudký náraz vyhodil jedného strelca von zo stroja, no neutrpel žiadne vážne zranenia. Najhoršie dopadol letový inžinier, ktorému zlomil členok uvoľnený hasiaci prístroj. Kapitán Richard J. Meadows zvukovým povelom signalizoval prítomnosť záchrannej skupiny v tábore. Útočný oddiel sa rozdelil na štyri skupiny a podľa nacvičeného scenára začal čistiť všetkých päť väzeňských blokov.

Práve v tej dobe došlo k udalostiam, ktoré sa líšia vo svojej interpretácii. Posádka Apple 01 spozorovala paľbu vedenú na nalietavajúci HH-3E.  Následne bol oddiel Greenleaf (z paluby Apple 01) vysadený pri škole^[24], ktorá v skutočnosti bola vojenskou základňou Severovietnamcov^[25]. Plukovník Simons so svojou skupinou viedol prudkú prestrelku trvajúcu osem^[26] minút. Podľa plukovníkovej výpovede v nej padlo 100 – 200 nepriateľských bojovníkov. Podporu poskytla aj dvojica Skyraiderov, ktorá zhodila bomby s bielym fosforom na drevený most s účelom obmedziť mobilitu nepriateľa.

Posádka Apple 02 si uvedomila, že neletí naplánovaným smerom, a prudko zmenila smer k táboru. Keďže skupina Greenleaf nebola na svojej pozícii všetky ostatné jednotky prešli automaticky na záložný plán (tzv. Zelený plán), pripravený práve pre prípad výpadku Greenleaf. Skupina Redwine pristála 02:20 a zabezpečila okolie tábora. V tej dobe sa v oblasti objavil aj Cherry 02 a podnikol niekoľko akcií podobne ako tomu bolo v prípade Cherry 01.

V tej dobe už ale Meadows vedel, že niečo nie je v poriadku. Po tom, ako sa na prvýkrát nepodarilo nájsť žiadnych zajatcov nariadil ďalší prieskum celého tábora, no bez úspechu. Podal teda správu veleniu, v ktorej potvrdil, že tábor je prázdny. Misia ale stále bežala, a podľa toho sa museli všetci správať. Podplukovník Sydnor zo skupiny Redwine nariadil Skyraiderom útok na ďalší, tento raz cestný, most, a tri minúty na to požiadal o vyzdvihnutie pozemných síl. Bol najvyšší čas, nakoľko z juhu sa k táboru začal blížiť konvoj nákladných vozidiel. Našťastie skupine Redwine sa ich podarilo rýchlo zastaviť dvoma raketami M72, ktoré zasiahli čelné vozidlo.

Aj napriek zvýšenej aktivite dokázali Severovietnamci zostreliť len jeden stroj F-105, ktorého posádka bola zachránená (Zdroj: www.wikipedia.org)

02:28 došla ďalšia znepokojivá správa, tentokrát od Cherry 02. Posádka hlásila, že boli aktivované radary protivzdušnej obrany Fan Song^[27]. Prvé strely boli vypálené o 02:35, a mierili na lietadlá F-105. Dovedna bolo podľa dochovaných údajov vypálených 36 rakiet. Po piatich minútach bolo jedno lietadlo F-105 vážne poškodené, a muselo sa vrátiť na základňu. Šesť minút na to došlo k poškodeniu ďalšieho lietadla, ktoré zaujalo pozíci upoškodeného stroja. Dvadsať ďalších rakiet bolo odpálených na lietadlá amerického námorníctva. Aj tak ale mal záchranný tím kúsok šťastia. MiGy nachádzajúce sa na neďalekej základni Phúc Yen napriek opakovaným žiadostiam nikdy nevzlietli.

Vrtuľníky po jednom dosadali na provizórnu pristávaciu zónu. Apple 01 pristál o 02:37, a po troch minútach vzlietol. O minútu už bol na zemi Apple 02. Ten sa na zemi zdržal päť minút. Apple 03, posledný stroj, opustil oblasť o 02:48. Celý prepad trval 26 minút (plán počítal s 30 minútami). Po odlete sa objavili obavy, pretože chýbal jeden muž, no nakoniec sa zistilo, že všetci sú na palubách vrtuľníkov. Z hľadiska strát vyšli útočníci z boja dobre. Nik nepadol, a nepriateľskou paľbou bol zranený len jeden vojak skupiny Redwine.

03:15 letka preletela hranice Severného Vietnamu. V Udorne pristála o 04:28, teda päť hodín po odlete. Zasiahnutý F-105 vracajúci sa predčasne na základňu nakoniec nedorazil, pretože pilot sa musel po zhruba pol hodine letu katapultovať. Velenie sa urýchlene prispôsobilo novej situácii, a tanker Lime 01 bol vyslaný do oblasti pod označením King 21 za účelom koordinácie záchranných operácií. Tanker Lime 02 doplnil palivo strojom Apple 04 a 05. Do záchrannej operácie boli zapojené aj lietadlá C-123 Candlestick a A-1, ktoré mali na starosť bezpečnosť. Nakoniec obe posádky vrtuľníkov Apple 04 a 05 úspešne zachránili po jednom z pilotov a bezpečne ich doviezli na základňu.

Po boji

Aj keď je hneď na prvý pohľad jasné, že vyčlenené jednotky svoju úlohu zvládli perfektne, po skončení misie zavládlo sklamanie. O misii sa dodnes hovorí ako o taktickom víťazstve, no o výsledku rozhodlo zlyhanie rozviedky. Zajatci boli 14. júla prevezení do zajateckého tábora 24^[28] kilometrov od Son Taj, ktorí zajatci prezývali “Tábor Viera“^[29].
Zúčastnéní vojaci dostali celú radu vyznamenaní (5x Air Force Cross, 6x Distinguished Service Cross, 85x Strieborná hviezda a Distinguished Service Medal pre generála Manora), rozviedka mala čo vysvetľovať. Objavili sa informácie o tom, že Severný Vietnam sa mohol o útoku dozvedieť cez generála Tran Thanha, ktorý pôsobil v štábe juhovietnamského ministra obrany. Rok po útoku došlo ku komplexnej reorganizácii tajných služieb, no k ďalších operáciám ako bol prepad tábora Son Taj už nedošlo.

Zajatecký tábor Hoa Lo známy ako Hanojský Hilton (Zdroj: www.wikipedia.org)

Na záver ešte treba podotknúť, že útok mal predsalen pozitívny dopad na stav zajatcov v Severnom Vietname. Severovietnamci si boli vedomí, že Američania budú teoreticky schopní svoj výkon zopakovať, a preto sa rozhodli väčšinu zajatcov sústrediť v komplexe neďaleko hlavného mesta Hanoj, ktorí zajatci prezývali Hanojský Hilton. Zajatci tu mali podstatne prijateľnejšie životné podmienky, lepšiu zdravotnú starostlivosť, a vzájomne sa mohli psychicky podporovať a pomáhať si. Žiaľ, aj tak nie všetci americkí zajatci vojnu prežili.

Príloha č.1

Komentár k prepadu zajateckého tábora Son taj

Autor komentárov nedosiahol žiadne vyššie vzdelanie v obore, ktorému sa príspevok venuje. Ide len o vyjadrenie osobných názorov
Pri každej analýze útoku na Son Taj sa na prvé miesto kladie zlyhanie rozviedky pri určení polohy zajatcov, a plným právom. K tomu je nutné pripočítať prítomnosť severovietnamských vojakov v neďalekej “škole“, s ktorou sa nepočítalo. Na záver ešte treba spomenúť údajného agenta, ktorý mal akciu vyzradiť. Avšak v prípade, že by Severovietnamci o operácii vedeli, pravdepodobne by si nenechali ujsť možnosť spraviť z nej masaker, na akí by Američania nezabudli (a určite by na to využili viac než stovku vojakov ktorá sa nachádzala pri tábore). Tieto úvahy ale zostávajú v rovine špekulácií.

Na druhej strane je nutné poznamenať, že bez predošlej kvalitnej práci rozviedky by podobný zásah nepripadal do úvahy. Presný prieskum oblasti, či podrobnosti o rozmiestnení nepriateľských vojsk a stave zajatcov boli kľúčové pre naplánovanie a vykonanie operácie Kingpin. A bolo to práve kvalitné plánovanie, ktoré zabezpečilo (aspoň taktický) úspech operácie. Muselo sa začať úplne od nuly, keďže v štruktúrach americkej armády chýbalo veliteľstvo špeciálnych operácií schopné podobnú operáciu koordinovať. Zosúladenie rôznych jednotiek, ktoré nikdy nespolupracovali na podobných plánoch si vyžiadalo enormné ľudské úsilie. Niet pochýb o tom, že bez bojovej kvality amerických jednotiek schopných čeliť nepriateľovi v presile a poraziť ho by nikto nad podobným smelým plánom ani neuvažoval.

Útočný tým bol na svoju dobu nadštandardne vybavený, napr. komunikačnými prostriedkami. Mimoriadne komplexná bola letecká časť operácie, ktorá sa musela vysporiadať zo širokou plejádou možných rizík. A práve vo vzduchu čelila útočná eskadra najväčšej hrozbe. Počas doby, ktorú strávili útočné jedntoky na zemi boli rozhodujúce schopnosti pilotov. Tí sa boli schopní (aj vďaka odpútaniu pozornosti, o ktoré sa postaralo námorníctvo) vysporiadať s hrozbou nepriateľskej PVO, a súdiac podľa predošlých skúseností s leteckých súbojov by boli schopní istú dobu odolávať aj nepriateľským stíhačom. Karty mohlo ale hocikedy zamiešať jeden presný zásah. Keby sa podarilo Severovietnamcom zasiahnuť vrtuľník plný vojakov, operácia Kingpin by bola smutnou predohrou k operácii Eagle Claw.

Na záver teda môžeme konštatovať, že operácia Kingpin bola rozhodne jedna z najriskantnejších operácií vojny vo Vietname, no treba povedať, že americkí plánovači spravili všetko čo bolo v ich silách, aby riziko minimalizovali. Dokazuje to aj fakt, že sa úspešne vysporiadali s početnou nepriateľskou jednotkou, o ktorej sa nevedelo, či dokázali zachrániť zostrelených pilotov. Bez pochýb ide o jeden zo svetlých momentov histórie amerických špeciálnych jednotiek, a dobrý príklad pre ďalšie generácie odvážnych mužov.

Referencie

http://en.wikipedia.org/wiki/Operation_Kingpin
http://www.nationalmuseum.af.mil/factsheets/factsheet.asp?id=14410
http://www.vietnamgear.com/Article.aspx?Art=9
http://www.nationalmuseum.af.mil/shared/media/photodb/photos/071106-F-1234S-002.jpg
http://www.rjsmith.com/Son-Tay-Complete.html
http://www.dtic.mil/doctrine/jel/jfq_pubs/23_15.pdf
http://www.specialoperations.com/Operations/sontay.html

[1] POW – Prisoner Of War
[2] Tento počet sa líši, napr. generál Manor v správe “The Son Tay raid November 21, 1970“ hovorí o 75 a viac zajatcoch
[3] Mark Amidon v článku “Groputhink, Politics, and the Decision to Attempt the Son Tay Rescue“ hovorí o 1463 POW a MIA (Missed In Action – stratený v akcii), no predpokladá sa, že väčšina vojakov z tohoto počtu zomrela
[4] Podľa www.wikipedia.org 27
[5] Dobrovoľníci pochádzali z radov 6. a 7. skupiny špeciálnych jednotiek
[6] Task Force 77
[7] Airborne Warning and Control System, dnes je pravdepodobne najznámejším zástupcom americký E-3 Sentry
[8] FLIR – Forward Looking Infrared, technológia založená na pozorovaní v infračervenom svetle. Na lietadlá Combat Talon boli premontované z iného programu úpravy lietadiel C-130.
[9] CAS – Close Air Support; EW – electronic warfare
[10] Prevzaté a preložené z http://en.wikipedia.org/wiki/Operation_Ivory_Coast
[11] V tej dobe vo funkcii SACSA – Special Assistant for Counterinsurgency and Special Activities a zároveň viedol vo Vietname pôsobiacu Studies and Observations Group.
[12] JCS – Joint Chiefs of Staff, funkcia veliteľa – Chairman of the Joint Chiefs of Staff
[13] V originále Polar circle
[14] V tej dobe ešte nebolo rozhodnuté ktorý typ vrtuľníka použije útočné komando na pristátie priamo v zajateckom tábore, takže sa cvičilo na type UH-1H, ako aj na HH-3E
[15] Údaj z www.wikipedia.org, niekedy sa stretneme aj s inými údajmi, napr. 150
[16] Tip UH-1 bol preferovaný najmä kvôli menšiemu priemeru nosného rotora, avšak vrtuľník mal počas misie de facto havarovať, a nie pristáť, takže tento faktor bol viac – menej irelevantný
[17] Kissinger bol v tej dobe poradca prezidenta pre otázky národnej bezpečnosti, a Haig bol Kissingerov vojenský poradca
[18] Search and Rescue, teda hľadanie a záchrana posádok zostrelených strojov, ak sa takáto činnosť vykonáva v bojovez zóne používa sa termín CSAR – Combat Search and Rescue
[19] Zo zostavy 1st Weather Wing
[20] 6 míl – 9,7 km
[21] Šlo o radary N/APQ-115 TF/TA
[22] V niektorých zdrojov nie je medzi uvedenými
[23] V anglickej terminológii “Initial point“
[24] Možno sa stretnúť s rôznym označením, od materskej školy po strednú
[25] Podľa niektorých zdrojov posádka na poslednú chvíľu rozoznala nebezpečenstvo a zmenila miesto pristátia, podľa iných zdrojov došlo jednoducho k chybe pri navigácii
[26] Podľa niektorých zdrojov päť
[27] Kódové označenie NATO pre radary používané systémom PVO SA-2 Guideline (S-75 Dvina)
[28] Podľa niektorých zdrojov 13
[29] Camp Faith